#
#
#
#
#

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Národné obrodenie


Koncom 18. a počas 19. stor. prebiehal v mnohonárodnostnom Uhorsku proces národnej emancipácie, počas ktorého sa formovali novodobé národy. Vodcom tohto procesu sa stala uhorská liberálna šľachta, ktorá chcela uskutočniť myšlienku jednorečového (maďarského) Uhorska. Tento účel vzbudzoval odpor ostatných národov žijúcich v Uhorsku. Slováci mali mimoriadne nepriaznivé postavenie, lebo nikdy nebolo Slovensko vyčlenené ako celok a nemalo žiadnu vlastnú administráciu. Krajné a celý myjavský kraj mali mimoriadne šťastie na národne uvedomelých kňazov, učiteľov, notárov i vzdelanejších príslušníkov meštianstva, ktorí začali aj medzi pospolitým ľudom prebúdzať národné povedomie.
V prvej polovici 19. stor. dožíval starý systém poddanstva, ktorý už bol čiastočne nahlodaný reformami Márie Terézie a jej syna. V Krajnom sa už tradične prevádzali všetky záväzky poddaných voči panstvu na peňažný ekvivalent, ktorý bol výhodný pre obe stránky.
Roku 1828 sa uskutočnil už druhý súpis obyvateľstva pre dané účely. V tomto roku napočítali celkom 522 daňovníkov, z toho 46 sedliakov, 432 želiarov a 44 podželiarov. Celkom bolo v Krajnom 2260 obyvateľov, ktorí bývali v 368 domoch. Na jeden dom pripadalo viac ako 6 obyvateľov. Obživa sa získavala väčšinou len z poľnohospodárstva. Najviac sa pestovala raž, jačmeň a ovos. Počet obyvateľstva napriek vysokej pôrodnosti stúpal iba pozvoľne, lebo prevládala vysoká detská úmrtnosť a okrem toho sa vyskytovali časté epidémie, ktoré zasahovali ľudí po desiatkach. Najväčšia cholera bola v roku 1831. Výsledkom jej nivočenia v dedine bolo celkom 191 ľudí.
V Krajnom v tomto období existovali 2 kostoly, 2 fary a 2 ľudové školy. V dedine neustále klesal počet katolíkov, katolícky kostol slúžil viac obyvateľom Hrachovišťa ako Krajňancom. Z toho dôvodu roku 1849 bola prenesená katolícka fara do Hrachovišťa.
Školská dochádzka bola veľmi zanedbaná. Žiaci začali s "riadnou" výukou až po Vianociach. Škola trvala len do jari, potom deti museli zostať doma pomáhať na roliach, statkoch, ... Z tohoto dôvodu väčšina detí vedela sotva čítať a písať vedeli len tí najšikovnejší. Rechtorom tunajšej školy v rokoch 1816 - 1843 bol Samuel Záhon.
V Krajnom roku 1846 bol založený spolok miernosti. Jeho zakladateľom sa stal ev. farár Pavol Štefánik ml., ktorý v Krajnom úspešne bojoval proti pliage alkoholizmu.
V roku 1848 Marcovými zákonmi bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Slováci očakávali od nastupujúcej revolúcie zlepšenie svojho sociálneho a národnostného postavenia v Uhorsku. Avšak tieto ich očakávania nová uhorská vláda nemienila splniť. Vodcami národného pohybu Slovákov sa stali Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Na dianie v senicko-myjavskom kraji mal najväčší vplyv Hurban. Už 18. marca 1848 sa v Hlbokom konala porada slovenskej inteligencie o ďalšom postupe pri presadzovaní slovenských požiadaviek. Ďalšou príležitosťou na formovanie týchto požiadaviek sa stal pohreb národne uvedomelého notára Žigmunda Valoviča na Brezovej, dňa 25 apríla. Nad jeho hrobom pred početným poslucháčstvom rečnil nezlomný J. Hurban. Večer toho istého dňa už formuluje dve základné požiadavky: aby mestečku Myjave poslali slovenskú zástavu, aby spoločné dohodli čas a miesto, kde by sa zišli zástupcovia okolitých obcí na poradu o žiadostiach slovenského národa. 26. apríla zvláštne posolstvo na čele s Hurbanom na koni odovzdalo Myjavčanom slovenskú zástavu a jeho reč na námestí oduševnila Myjavčanov natoľko, že hneď prisľúbili spoluprácu v národných veciach.
28. apríla bolo zvolané na Brezovú zhromaždenie zástupcov obcí. Údajne sa ho zúčastnilo až 300 obyvateľov Krajného. Hurban na tomto zhromaždení pod holým nebom čítal a objasňoval už prv pripravené "Žiadosti slovenského národa v stolici nitrianskej".
Nepriatelia slovenského pohybu navádzali ľud do protižidovských rabovačiek, aby mali stoličné úrady zámienku zasiahnuť. I Krajňanci neodolali lákadlu a pustili sa do miestneho židovského krčmára, ktorému odobrali šenk, z nápojov odpili a ostatné porozlievali. Vláda vyslala zvláštneho komisára, aby zatkol pôvodcu nepokoja Hurbana, no ten bol v Mikuláši, kde sa 10. mája podieľal na príprave a vyhlásení žiadostí slovenského národa. V júni sa konal na Myjave cirkevný konvent, kde museli na nátlak superintendenta evanjelickí kňazi odsúdiť hurbanizmus ako škodlivé blúdenie. Lenže revolučný pohyb sa už nedal zastaviť. V Prahe sa konal slovanský zjazd, kde Štúr žiadal ochranu pred Maďarmi a pomoc v boji za slobodu. Už v priebehu augusta sa vo Viedni začala organizovať ozbrojená akcia proti maďarskej vláde. Preto uhorský snem pod vplyvom týchto správ nariadil stoliciam odvod regrútov do armády. Kopaničiarske mestečká a dediny však regrútov odmietli dať.
18. septembra 1848 sa v Myjave zhromaždilo 300 dobrovoľníkov, čo sa stalo signálom pre celý okolitý kraj. Už 19. septembra bolo v tomto mestečku 1500 povstalcov vyzbrojených puškami, kosami a cepmi. Povstalci však nemali základný vojenský výcvik a pomerne slabú disciplínu. I napriek tomu sa húfne osvedčovali plniť príkazy Slovenskej národnej rady, ktorá sídlila v dome vdovy Koleničky na Myjave. Vojenské velenie rozhodlo presun povstalcov na Brezovú, kde sa od Holešky očakával útok maďarských gárd. Dňa 22. septembra došlo k prvým bojom, ktoré dopadli úspešne. Vláda však rýchlo organizovala silnejšie vojenské jednotky, ktoré mali toto povstanie potlačiť. 27. 9. sa podarilo povstalcom ešte zvíťaziť pri Starej Turej, ale to bolo ich posledné víťazstvo. V nasledujúci deň prehrali bitku pred Myjavou a SNR sa rozhodla ustúpiť späť na Moravu. Maďarské gardy sa však radšej vrátili do Vrbového. Krajňanci, ktorí doma neboli spojení s povstalcami, sa nazdávali, že maďarské vojská ustupujú a rozhodli sa im prehradiť cestu. Pod vedením Vilka Šuleka zatarasili cestu poľnými bránami a streľbou privítali vojsko gardistov. Po krátkom nerovnom zápase boli Kajňanci, Podkylavci a Kostolanci obrátení na útek a vojaci začali rabovať dedinu.
Po potlačení 1. slovenskej výpravy začali v celom kraji naplno pracovať náhle súdy. Do Krajného prišiel súd pod vedením J. Lelkeša. Hlavným svedkom proti Krajňancom bol ich vlastný notár S. Erdelský. Po vyšetrovaní zobrali z Krajného a Podkylavy okolo 80 mužov, ktorých najprv uväznili vo Vrbovom. Odtiaľ ich dopravili do Hlohovca a Nitry. 11. októbra 1848 súdili pred náhlym súdom ako hlavných buričov z Krajného richtára Jána Štibrányho, Jána Čuvalu, Jura Dlhého, Jána Bukovčana a Jura Černáka. Po ich odsúdení začal súd s Viliamom Šulekom, ktorý sa držal statočne a otvorene sa priznal k organizovaniu ozbrojeného odporu proti vojsku. Odsúdili ho spolu s K. Holubym na smrť a 20. októbra 1848 ich na lúke oproti Hlohovcu verejne obesili. Zastrašovanie však neodradilo Slovákov od boja za svoje práva a tak sa uskutočnili dve dobrovoľnícke výpravy, ktoré prenikli do mnohých kútov Slovenska. Tieto výpravy povzbudili miestne obyvateľstvo k boju za národné práva.
Krajné malo šťastie na národne uvedomelých farárov a učiteľov, ktorí vedeli udržať slovenské povedomie svojich cirkevníkov aj v časoch silnejúcej maďarizácie. Po smrti krajňanského farára Pavla Štefánika ml. nastúpil na jeho miesto v roku 1862 Ján Boor, známy svojou dobrovoľníckou minulosťou, za ktorú sedel 16 týždňov vo väznici v Nitre. Bol dobrým rečníkom a neohrozene sa staval proti maďarizačnému tlaku v ev. cirkvi. V ťažkých časoch novej cholerovej epidémie (1866) sa stal predsedom proticholerového výboru a usiloval sa zabrániť jej šíreniu. I napriek tomu si epidémia v Krajnom vyžiadala 208 ľudských životov.
V roku 1843 sa stal novým rektorom krajňanskej ľudovej školy Michal Zatkalík. Od roku 1872 sa vyžadovalo, aby školský rok trval 8 mesiacov a končil sa záverečnou skúškou.
V Krajnom aj koncom minulého storočia ešte žili účastníci povstania, ktorí si tieto udalosti pripomenuli v roku 1884 pri oslavách storočnice znovuobnovenia cirkevného zboru. Čestným hosťom tu bol aj J. M. Hurban.
Na konvente 1887 zvolili za cirkevného dozorcu dr. Miloša Štefanoviča, ktorý mal za ženu Ľudmilu Boorovú. Boorovci výraznou mierou ovplyvnili dianie v obci. Po Jánovi Boorovi bol za farára zvolený jeho syn Ľudovít Boor. Po jeho odchode z osobných dôvodov sa stal jeho nástupcom Michal Bodický. Bol vynikajúci národovec a cirkevný spisovateľ, vďaka ktorému sa nikdy nepísali konventuálne zápisnice inak, ako po slovensky, prípadne v bibličtine. Michal Bodický mal úzke vzťahy s rodinou Štefánikovcov, preto na krajňanskú faru neraz zavítal i mladý Milan Rastislav Štefánik.
Roku 1901 sa podarilo v Nitrianskej stolici zvoliť 2 slovenských poslancov. Jedným z nich bol advokát Ján Valášek. Avšak onedlho ho nespravodlivo obvinili, odsúdili a zbavili mandátu. Ďalšie voľby sa konali v roku 1906 vo Vrbovom. Tentoraz sa úrady rozhodli za každú cenu nechať prepadnúť slovenského kandidáta - dr. Júliusa Markoviča z Nového Mesta. Prvá voľba sa uskutočnila v januári 1906. Krajňanci zásluhou Bodického jednotne hlasovali za Slováka. Maďari však podplatili vrbovských Židov, lebo Markovič viedol. Tí vtrhli do volebnej miestnosti, kde potrhali všetky záznamy. Voľby sa opakovali o 2 týždne, dotiaľ boli účastníci volieb terorizovaní. Aj Bodický bol odsúdený na 5 dní väzenia a pokutovaný za zhotovenie bielej zástavy na fare s nápisom: "Za tú našu slovenčinu" a dal ju Podkylavcom. Nakoniec sa voľby stanovili na 16. mája 1906. Myjavský kraj bol zaplavený vojskami. Slúžny Winkler sľúbil všetkým richtárom 5 zlatých za každý odhodený hlas. Počas volieb sa diali neuveriteľné volebné machinácie a nakoniec Markovič prepadol.
Slovenský národný život pred I. svetovou vojnou bol všestranne dusený maďarskými úradmi. Apponyihi školskými zákonmi sa vnútila maďarčina aj do ľudových škôl. Zdalo sa, že sa vyplní sen o jednorečovom Uhorsku. Málokto veril, že sa to podarí zmeniť.

PhDr.Ján Lukačka, CSc: Krajné 1392 - 1992