#
#
#
#
#

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848


Projekt: Drahoslav Máchala © 2008, Kongres slovenskej inteligencie (KSI)
Revolučná vlna, ktorá sa na konci štyridsiatych rokov 19. storočia prevalila západnou a strednou Európou, zasiahla aj krajiny Rakúsko-Uhorskej monarchie. Už 13. marca 1848 sa vzbúril ľud vo Viedni a vynútil si od cisára odstúpenie kancelára Metternicha a prísľub novej Ústavy. Vzápätí vo Viedni 15. marca 1848 privítali delegáciu uhorského stavovského snemu, ktorú viedol Lajos Kossuth, ktorá tiež dosiahla viaceré výrazne ústupky. Z nich bolo najvýznamnejšie zriadenie samostatnej uhorskej vlády. Uhorský snem v Bratislave urýchlene zrušil urbariálne povinnosti poddaných, zrušil poddanstvo a cirkevný desiatok! Ľudovít Štúr, ktorý práve na uhorskom sneme v Bratislave opakovane vystupoval za zrušenie poddanstva, po jeho skutočnom zrušení vyhlásil: "Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutné a potrebné, boli dosiahli, to by sme už mohli byť slobodní a spokojní".
Po týchto udalostiach sa začalo výrazne, revolučne hýbať aj Slovensko. V Hontianskej stolici, kde sa kopili problémy v agrárnej otázke, pod vplyvom radikálneho básnika Janka Kráľa a učiteľa Jána Rotaridesa pálil urbáre, ničili dereše ako symboly feudalizmu a útlaku, žiadal bezplatné prideľovanie panskej pôdy, ale aj zavedenie slovenského jazyka do výučby základných škôl.
V Podbradlianskom kraji revolučne myšlienky svojsky, radikálne a naliehavo predkladal evanjelický farár Jozef Miloslav Hurban, ktorý už na ľudovom zhromaždení 28. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom prečítal a nechal odhlasovať ľudom Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici. V týchto žiadostiach sa už skĺbili hospodárske a sociálne požiadavky (vrátenie lesov a pasienkov roľníkom) s cieľmi národnopolitickými. Predniesla sa v nich požiadavka, aby Slovákov súdili slovenskí sudcovia, aby si Slováci v Uhorsku mohli zakladať svoje spolky. Slovenskí vodcovia pobadali, že viedenská vláda pod tlakom a v zložitých vnútropolitických pomeroch je ochotná urobiť ústupky Slovákom aj v otázkach slovenského jazyka, v politických otázkach, preto sa už 10.mája1848 zišlo v Liptovskom Svätom Mikuláši zhromaždenie, asi 30 slovenských národovcov, ktorých viedli Štefan Marko Daxner a Janko Francisci, aby pred zhromaždeným národom v kúpeľoch Ondrášová vyhlásili Žiadosti slovenského národa. Tie obsahovali požiadavky vrátiť roľníkom pôdu, aby v národných veciach rozhodovali osobitné snemy rovnoprávnych uhorských národov. Stali sa vrcholom slovenských národných úsilí. Pravda, práve nová uhorská vláda reagovala na tieto slovenské národné požiadavky vyhlásením štatária v slovenských stoliciach. Preto museli slovenskí vodcovia Ľudovít Štúr, Hurban a Hodža utiecť do Prahy, kde sa zúčastnili v júni 1848 na Slovanskom zjazde. Počas zjazdu vypukla v Prahe revolúcia a bojov na barikádach sa zúčastnili aj slovenskí delegáti. Aby sa vyhli prenasledovaniu odcestovali 16.júna 1848 do Viedne a do Záhrebu, kde začali organizovať slovenský odboj.
Na sklonku leta prípravy na ozbrojené povstania pokročili natoľko, že SNR, ktorú reprezentovali Hurban Štúr a Hodža spolu s vojenským velením Bloudek, Zach a Janeček, založil SNR najskôr 16.septembra 1848 a potom s dobrovoľníkmi prekročili 18. septembra hranice z Moravy do Uhorska pri Vrboviach. Dňa 19. septembra 1848 Ľudovít Štúr oficiálne vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť maďarskej vláde a vyzval Slovákov na boj za vlastnú slobodu a nezávislosť! Hlavný stan hurbanovských bojovníkov bol 21. septembra 1848 na Brezovej pod Bradlom a na Myjave, ale hurbanovci obsadili aj priesmyk Holešky, prechod z Vŕbového cez Krajné, cestu do Nového Mesta nad Váhom a Hradišťa. Nepodarilo sa však preniknúť na Považie a splniť hlavnú úlohu tejto I. etapy Slovenského povstania. Oddiely hurbanovcov 28.septembra 1848 zatlačili na Moravu.
Význam Slovenského povstania roku 1848 azda najlepšie vystihol J.M. Hroboň v liste Vajanskému (Hurbanovmu synovi) z roku 1888, keď Slovenské povstanie označil ako prechod štúrovcov z školy do živej histórie národa a ako dejinnú chvíľu, v ktorej Slovák - po prvý raz za tisíc rokov - ťahal meč ako Slovák.
Práve v tejto I. etape Slovenského povstania zohrali jedinečnú úlohu dvaja slovenskí martýri - obaja Hurbanom ustanovení Komisári Slovenskej národnej rady: Karol Holuby v Lubine a Viliam Šulek v Krajnom. Keďže evanjelický farár Ján Šulek bol v Sobotišti, kde pôsobil, osobným priateľom tamojšieho učiteľa Samuela Jurkoviča aj Jozefa Miloslava Hurban, je logické, že všetky jeho deti boli vychovávané v národnom duchu. Z nich Ľudovít Šulek (1822- 1849) bol roku 1848 kaplánom u Hurbana na fare v Hlbokom. Spolu s Danielom Jaroslavom Bôrikom sa 7. mája 1848 zúčastnil v Nitre na ľudovom zhromaždení ako zástupca Slovákov. Tam ho zatkli a deportovali do pevnosti v Komárne, kde roku 1849 zomrel na choleru.
Z ostatných bratov bol Viliam Šulek (zvaný Vilko, nar. 31. januára 1825 - zomrel 20. októbra 1848) najviac pripútaný k sestre Ludovike Márii (1817-1894), ktorá bola manželkou evanjelického farára Pavla Štefánika v Krajnom a príbuznou neskoršieho slávneho generála Milana Rastislava Štefánika. Vilko Šulek vyštudoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde bol obľúbeným žiakom Karola Štúra. V roku 1848 žil u svojej sestry Ludoviky Márie Štefánikovej v Krajnom a po príchode hurbanovských dobrovoľníkov zorganizoval v Krajnom pod slovenské zástavy občanov. Z Krajného sa aj jeho zásluhou prihlásilo 400 dobrovoľníkov a tí sa zúčastnili aj prvej víťaznej bitky hurbanovcov 22. septembra 1848 v Brezovej pod Bradlom. Odvtedy je tento deň Dňom Slovenskej armády, neskoršie Dňom ozbrojených síl Slovenskej republiky. Žiaľ, horšie dopadla bitka 28. septembra 1848, po ktorej museli hurbanovci ustúpiť na Moravu. Vilko Šulek však o tom ústupe nevedel, preto v Krajnom zorganizoval proti maďarskej garde obranu. Pozväzoval brány na bránenie polí, zatarasil nimi cesty do Krajného a skryl sa za ne s ozbrojenými sedliakmi. Nápor postupujúceho maďarského vojska však sedliaci nevydržali. Vilko Šulek neposlúchol radu priateľov, aby odišiel na Moravu, ale zostal u švagra v Krajnom. Preto Viliama Šuleka zajali a odvliekli do Hlohovca do väzenia v miestnej vážnici pri dnešnom katolíckom kostole. Nepriatelia Vilka navádzali, aby sa zriekol príslušnosti k slovenskému národa. Odboj proti maďarskej garde by mu boli odpustili, ak by prisahal na maďarskú zástavu a prestúpil na maďarskú národnosť. Ale takéto poníženie ľudskej dôstojnosti Vilko Šulek odmietol. Celú vinu svojich spoluobčanov v Krajnom vzal na seba. Preto ho 19. októbra štatariálny súd v Hlohovci odsúdil ako buriča a jedného z veliteľov Slovenského povstania na smrť. Vilka Šuleka popravili 20. októbra 1848 pri Bereksegu, pri dnešnom Šulekove, kde stojí aj pamätník architekta Dušana Jurkoviča! Smrť obesením, na ktorú sa prišlo pozrieť panstvo z okolia Nitry, podstúpil veľmi statočne. Chcel pod šibenicou prehovoriť, ale keď začal, umlčalo ho bubnovanie bubnov. Vykríkol iba: ZBOHOM NÁRODE, POZDRAV MOJU RODINU. NECH ŽIJÚ SLOVÁCH SLÁVA SLOVANSTVU! (Tento výrok by mal byť aj na Pamätnej tabuli, ktorú hodláme osadiť v spolupráci s mestom Hlohovec!) Na poslednej ceste pod šibenicu ho odprevádza hornozelenický evanjelický kňaz Karol Adamiš, ktorý na žiadosť Vilka Šuleka opísal jeho smrť a poslal rodine Pavla Štefánika do Krajného posledný Šulekov pozdrav. Podľa svedectva evanjelického farára Karola Adamiša pochovali Vilka Šuleka tretí deň po poprave, teda 23. októbra 1848.
Podobne hrdinsky sa správal pod šibenicou aj druhý slovenský martýr Karol Holuby. Roku 1840 začal študovať na evanjelickom gymnáziu v Modre, takže dobre poznal aj Vilka Šuleka. Po príchode hurbanovských dobrovoľníkov na Myjavu, ktorý odovzdal svoje schopnosti, mladosť a odvahu do služieb slovenského národa. Slovenská rada na Myjave ustanovila v jednotlivých dedinách svojich komisárov ako základ budúcej slovenskej administratívy. V Krajnom bol takýmto komisárom Vilko Šulek. V Literárnom archíve Matice slovenskej sa zachoval Poverovací list SNR zo dňa 25. septembra 1848 pre Karola Holubyho ako vyjednávateľa Slovenskej národnej rady do obcí Kostolné, Vaďovce, Hrušov, Horné a Dolné Bzince a Lubina. Občania obcí, pre ktorého splnomocnenie SNR platilo mali Karola Holubyho vo všetkom poslúchať. Splnomocnenie podpísal predseda Slovenskej národnej rady Jozef Miloslav Hurban.
Výprava hurbanovských dobrovoľníkov odtiahla 27. septembra 1848 z Brezovej pod Bradlom na Starú Turú, odkiaľ jej hrozilo najväčšie nebezpečenstvo od maďarskej gardy. Nepriateľ, keď videl, že mu hrozí obkľúčenie, začal zapaľovať niekoľko domov a stodôl. Do večera sa oheň rozšíril natoľko, že do večera Stará Tura ľahla popolom. V tomto boji sa vyznamenal Karol Holuby. V Lubine občania pod jeho velením odzbrojilo niekoľkých gardistov a štyroch z nich zajali. Po porážke slovenských dobrovoľníkov pri Myjave, narazila maďarská garda, ktorá išla od Starej Turej práve v dedine Lubine na pomerne silný odpor. Za tento odpor a za prepadnutie predošlého dňa, začali maďarskí gardisti strieľať do obyvateľov, mnohých aj zajali a napokon podpálili niekoľko stodôl. Vyslanci obce vedení Karolom Holubym a notárom Erdelským kráčali gardám oproti až k Horným Bzinciam a prosili, aby ušetrili obec a jej obyvateľov. Výprava však vyslancov zajala a zobrala so sebou. Po príchode maďarskej gardy do dediny Lubina začali vojaci páliť obytné domy a hospodárske budovy. Vtedy sa Lubiňania znova postavili garde na odpor. Garda začala strieľať a obyvateľov vyháňali z dediny, aby ju mohli podpáliť. Oheň, ktorý podporoval vietor spálil celú dedinu. Dokonca aj farár Juraj Holuby sa musel dať na útek.
Karola Holubyho uväznili aj s niekoľkými spoluobčanmi v Hlohovci. Tam štatariálny súd Holubyho ako jedného z vodcov Slovenského povstania a buriča odsúdil na smrť. Pri súdnom konaní sa rovnako ako Vilko Šulek nezriekol Karol Holuby svojej zodpovednosti za svoje činy v Slovenskom povstaní a vinu viacerých spoluobčanov prevzal na seba.
Karola Holubyho popravili 26. októbra 1848 na rovnakom mieste, kde obesili aj Vilka Šuleka. Pred popravou Karol Holuby napísal báseň, v ktorej vylíčil "divadlo celej popravy." Pred odchodom na popravisko pri Benskseku sa pýtal ako sa správal Vilko Šulek. Keď sa dozvedel Karol Holuby o jeho hrdinskej smrti, povedal: "Čo plačete ľudia, toto je moja svatba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty". Pochovali ho spoločne s Vilkom Šulekom tri dni po poprave pod šibenicou.
Na jar roku 1849 slovenskí dobrovoľníci pod velením generála Šimuniča Vilka Šuleka aj Karola Holubyho pochovali s primeranými kresťanskými obradmi, keď kázal Ladislav Paulíny zo Zemianskeho Podhradia a Minich.
Plamennú reč mal vtedy Janko Francisci a básnik Janko Kráľ predniesol roku 1849 báseň Duma dvoch bratov. Citujem z dobového svedectva: „Sto mužov, medzi nimi slovenské dobrovoľníctvo a oficieri - obrátili šibenice štvorhranníkmi - v prítomnosti generála Šimuniča a dôstojníctva. Slovenskí oficieri - jeden po druhom - po tri razy zaťali do šibeníc - až padli, zrúbali ich a zapálili; pri plameni držali plamenné reči Ján Francisci, Minich a Ladislav Paulíny. Odokryté mŕtve telá zavinuté do bieleho plátna, položení boli osobitne do dvoch truhiel zhotovených vo Fraštáku (Hlohovci). Zaplatili tieto truhly slovenskí oficieri a do truhiel hodili aj kliny, na ktorých úbožiaci viseli".
Roku 1880 dal hroby Holubyho a Šuleka obnoviť JUDr. Valášek z Hlohovca. Pasienok, na ktorom boli obaja popravení aj pochovaní, rozorali roku 1887. Roku 1919 bolo miesto popravy označené masívnym krížom z dubového dreva, ktorý dna 21. októbra 1928 vymenili za súčasný kamenný pomník architekta Dušana Jurkoviča. Roku 1948 si občania Berekseku pripomenuli sté výročie hrdinskej smrti Šuleka a Holubyho. Pri tejto príležitosti premenovali slávnu dedinku BEREKSEK na ŠULEKOVO.
Detaily o bojoch v Krajnom, na Starej Turej nájdete v práci špičkového slovenského historika Daniela Rappanta Slovenské povstanie 1848 -1849.
Čerpal som knihy Boženy Bartoňovej vydanej vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci, ktorá pod názvom "Vilko Šulek a Karol Holuby a ich úloha v septembrovom povstaní v roku 1848" vyšla roku 1968.

Drahoslav Máchala – spisovateľ, hovorca KSI, pochádza z nášho kraja, zo Zemianskeho Podhradia pri Bošáci.